DEDIČSTVO

Dedičom je osoba, ktorú zosnulý (poručiteľ) určí v závete. Ak poručiteľ nezanechal závet, dedia osoby určené v zákone. Zákon rozdeľuje okruh dedičov do štyroch skupín:

1. skupina – v nej dedia poručiteľove deti a manžel,
2. skupina – ak nededia poručiteľove deti, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej jeden rok pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti,
3. skupina – ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej jeden rok pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti,
4. skupina – ak žiadny dedič nededí v tretej skupine, v štvrtej skupine dedia prarodičia poručiteľa alebo ich deti.

Zákon ustanovuje, kedy dedia potomkovia namiesto svojich predkov, ktorí zomreli skôr ako poručiteľ. Táto možnosť sa týka detí poručiteľa, namiesto ktorých nastupujú ich deti, prípadne vnúčatá. Rovnako, ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel jeho deti. Posledný prípad sa týka prarodičov poručiteľa, ktorých dedičský podiel nadobúdajú ich deti.

Pri dedení zákon nerozlišuje manželské a nemanželské deti. Každé dieťa má právo na rovnaký podiel z dedičstva po svojom rodičovi. Maloletým deťom patrí vždy ich dedičský podiel zo zákona a plnoletým deťom najmenej polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ by tomu odporoval závet poručiteľa, je v tejto časti neplatný.

Ak bol zriadený závet, majetok sa dedí podľa poslednej vôle poručiteľa. V prípade, ak poručiteľ nezanechal závet, dedičia dedia v zmysle zákona, spravidla každý rovným dielom. Existujú však výnimky, napr. v druhej dedičskej skupine (manžel, poručiteľovi rodičia a tí, ktorí žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti) dedí manžel najmenej polovicu dedičstva.

Nezosobášený druh (družka) nededí zo zákona vôbec, ak zosnulý druh (družka) mal deti. V tomto prípade by dedili len poručiteľove deti.

V prípade ak zosnulý druh (družka) deti nemal, dedí druh (družka), s ktorým žili v spoločnej domácnosti spoločne s rodičmi poručiteľa, a to každý rovným dielom.

V prípade smrti manželov je potrebné rozlišovať medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva a dedením. Ak si vezmeme príklad štvorčlennej rodiny – manželia a dve deti, kde jeden z manželov zomrie, najskôr musí dôjsť k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva, t.j. žijúcemu manželovi pripadne polovica majetku. Následne je druhá polovica predmetom dedičského konania, kde pokiaľ by sme postupovali len v zmysle zákona dedia deti a manžel rovným dielom, teda každý po jednej tretine.

Dedič po osobe, ktorá mala vysoké dlhy a žiadny majetok môže dedičstvo odmietnuť. Odmietnutie sa musí uskutočniť ústnym alebo písomným vyhlásením na súde. Odmietnutie dedičstva je nezmeniteľné. Ak poručiteľ zanechal aj majetok aj dlhy, dedičia a veritelia sa môžu dohodnúť o tom, že predlžené dedičstvo sa prenechá veriteľom na úhradu dlhov.

Majetok, ktorý bol získaný dedičstvom, nie je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, to znamená, že sa stáva výlučným vlastníctvom toho z manželov, ktorý majetok zdedil.

Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo mu poručiteľ daroval, pokiaľ nejde o obvyklé darovania. Pri dedení zo závetu sa započítanie vykoná len vtedy, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by obdarovaný dedič bol oproti deťom poručiteľa neodôvodnene zvýhodnený.

Závet možno napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme (napr. napísať na počítači) alebo vo forme notárskej zápisnice. V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.

Vlastnoručný závet musí byť napísaný a aj podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný. Závet, ktorý nie je napísaný vlastnou rukou, musí poručiteľ vlastnoručne podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať.

Poslednú vôľu však odporúčame spísať u notára do notárskej zápisnice. Je to najbezpečnejší spôsob nielen z hľadiska jeho vyhotovenia odborníkom – notárom, ale aj z dôvodu uloženia závetu v Notárskom centrálnom registri závetov, kde nemôže dôjsť k jeho strate alebo falšovaniu.

Závet, ktorý nie je vyhotovený vo forme notárskej zápisnice možno uložiť kamkoľvek, existuje tu však riziko straty alebo jeho zničenia napr. v dôsledku požiaru a pod. Preto je vhodnejšie uložiť závet u notára. Závet spísaný formou notárskej zápisnice, je vždy uložený do Notárskeho centrálneho registra závetov, kde ho v prípade potreby nájde notár prejednávajúci dedičstvo.

Závet, tak ako ktorúkoľvek inú listinu možno spochybniť, najmä z hľadiska jej pravosti alebo z dôvodu, že nespĺňa všetky náležitosti požadované zákonom.

Inštitút vydedenia sa týka najmä vlastných detí, pretože tieto majú vždy nárok najmenej na zákonný podiel. Poručiteľ môže vydediť vlastné dieťa, ak

1. v rozpore s dobrými mravmi neposkytlo poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,
2. o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by malo prejavovať,
3. bolo odsúdené pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,
4. trvalo vedie neusporiadaný život.

Nakladanie s majetkom počas života, či už formou predaja alebo darovania, je platné pokiaľ je právny úkon uskutočnený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Rovnako nesmie svojím obsahom alebo účelom odporovať zákonu alebo ho obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom.

Neplatný by bol aj právny úkon darovania, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

Dedičské konanie prejednáva notár, ktorého na základe náhodného výberu poveril súd, v ktorého obvode mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu. Ak v priebehu dedičského konania na notárskom úrade dôjde ku sporu, napr. o tom, kto je dedičom, takýto spor už prejednáva samotný súd.

Ak sa domnievate, že ste dedičom a doposiaľ ste neboli kontaktovaný zo strany notára, odporúčame Vám obrátiť sa na súd, v ktorého obvode mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu. Pokiaľ preukážete, že by ste mali byť účastníkom konania – dedičom, súd Vám oznámi, ktorému notárovi bolo pridelené prejednanie dedičstva.

Dĺžka dedičského konania závisí výhradne od skutkového stavu. Ak účastníci dedičského konania spolupracujú s notárom a konanie prebieha bez závažnejších komplikácií, môže trvať do 6 mesiacov. Ak sa v dedičskom konaní vyskytnú problematické momenty, napríklad spor o to, kto je dedičom, môže konanie trvať aj niekoľko rokov.

Na dedičskom pojednávaní pred notárom sa dedičia môžu odchýliť od výšky ich dedičských podielov a uzatvoriť dohodu, ktorou si dedičstvo medzi sebou rozdelia. Túto dohodu následne schváli notár uznesením.

Dedič môže dedičstvo odmietnuť ústnym alebo písomným vyhlásením adresovaným súdu. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva možno urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, kedy bol dedič súdom upovedomený o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia.

K odmietnutiu dedičstva nie je možné pripojiť výhrady alebo podmienky. Dedičstvo možno odmietnuť len ako celok. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva nemožno odvolať, je preto dôležité si ho dobre premyslieť.

Dedičské konanie sa končí vydaním uznesenia o dedičstve, v ktorom notár potvrdí nadobudnutie dedičstva jednému či viacerým dedičom, prípadne schváli dohodu dedičov. V prípade, ak je súčasťou dedičstva aj nehnuteľnosť, notár zasiela uznesenie o dedičstve príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu odboru, ktorý zapíše výsledok dedičského konania do katastra nehnuteľností.

Proti uzneseniu o dedičstve je možné sa odvolať do 15 dní od jeho doručenia. Ak sa žiadny z účastníkov neodvolá alebo sa všetci účastníci vzdajú odvolania, nadobúda uznesenie o dedičstve právoplatnosť a vykonateľnosť.

Ak sa po nebohom objaví majetok, ktorý nebol predmetom dedenia, je potrebné “otvoriť” dedičstvo a prejednať v ňom novoobjavený majetok poručiteľa. Návrh sa podáva na súd, ktorý je (bol) príslušný na prejednanie dedičstva. V návrhu odporúčame uviesť presne aj majetok, ktorý má byť predmetom dedičstva.

Ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva nadobudol tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

Nepravý dedič má právo, aby mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil, takisto mu patria úžitky (prírastky) z dedičstva. Ak však neoprávnený dedič vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

Daň z dedičstva bola zrušená reformou zákona o dani z príjmov účinnou od 1. januára 2004. V súčasnosti preto nie je majetok získaný dedením predmetom žiadnej dane. Dedič nemá povinnosť priznávať dedičstvo formou daňového priznania a teda ani platiť daň z tohto príjmu.

Príjem z predaja nehnuteľnosti je vo všeobecnosti oslobodený po uplynutí piatich rokov odo dňa jej nadobudnutia. Pri nehnuteľnostiach nadobudnutých dedením platí ešte ďalšia výnimka.

Príjem z predaja nehnuteľnosti nadobudnutej dedením od príbuzných v priamom rade (starí rodičia, rodičia, deti, vnuci atď.) alebo niektorým z manželov je od dane oslobodený, ak uplynie aspoň päť rokov odo dňa nadobudnutia tejto nehnuteľnosti do vlastníctva poručiteľa. Inak povedané, pri dedení sa doba vlastníctva nehnuteľnosti poručiteľa a dediča (ak sa jedná o príbuzného v priamom rade alebo manžela) spočítava.

Na vyrubenie dane z nehnuteľností je vo väčšine prípadov rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. To znamená, že daň platí osoba, ktorá vlastní nehnuteľnosť 1. januára toho roka.

Pri nadobudnutí nehnuteľnosti dedením v priebehu roka daňová povinnosť dedičovi vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa dedič stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve alebo rozhodnutia o dedičstve. Dedič je povinný podať priznanie k dani z nehnuteľností do 30 dní od vzniku daňovej povinnosti.